Rezervácia
Vyberte sálu ENERGY SOUL

Ďalší rok za nami

Loca Blog

…Ako sa na to pozriem …..

“ Ako sa dívaš – tak vidíš …..”

“ Vidíš len to čo chceš ….”

– až kým nevidíš aj to čo nechceš ….

Ak si zavrieš oči  –  potom si ich potrebuješ aj na rovnako  dlho otvoriť . Keď chceš čítaj  – zastav sa – rozmýšľaj .

Utekaj a zastavuj …

Len si prosím Ťa otvor oči …. Oči do Tvojho vnútra . Oči , ktoré každý Tvoj pohľad na svet prenesú do Tvojho vnútra .

Pár zmätočných viet na úvod .

Pokúsim sa , aby ste im porozumeli . Porozumeli  môjmu príbehu a prepojeniu týchto viet a môjho života . A ak by ste aj nerozumeli , nie je to vôbec podstatné  🙂  Len sa na chviľku pri sebe zastavte . Mne to veľmi pomohlo.   Len o tom chcem pozdieľať svoje myšlienky .

Myšlienky , ktoré ste mi darovali a ja vám ich vraciam spracované späť.

/ Už vopred vám ďakujem , že ma podporujete byť úprimnou . Veriť v úprimnosť  – neobávať sa svojich pocitov a emócii , že ich nemusím mať pod kontrolou ako ma to v práci učili …. , že viem že som úlne obyčajne nenormálne normálna . Vdaka  že čítate , píšete . /

Aká je moja vnútorná hodnota ? A čo vaša ? Aký máte k sebe vzťah ? Mám na mysli ten úplne vnútorný pocit .

Celý život riešime – neriešime – budujeme – začíname – končíme vzťahy . Osobné – pracovné – partnerské – priateľské – rodičovské ….

A čo ten náš vzťah ? – so sebou

Neviem aký presne som ho doposiaľ k sebe mala , určite viem , že pred tromi rokmi by moja odpoveď bola diametrálne odlišná od tej dnešnej .

Za tie posledné tri roky som sa potrebovala viac a viac zastaviť – ako som sa už zmienila v minulom blogu  – nadýchnuť …

Poznáte ten pocit keď idete na miesta kde je pokoj , harmónia , pohoda – láska… a všetko čo milujete …

Včera som niekoľko hodín strávila  vonku , v prírode na jednom mojom mieste – a to teda pre mňa až taká veľká sranda nie je . V tichu . Sama .

Otvárala som oči , aby som sa uisťovala kde som , zatvárala , aby som hľadala svoje odpovede.

Porozumela som celému procesu , ktorý sa mi za posledný rok udial . Prijala som každú jednu lekciu . Okrem toho , že pozitívne veci prijímame absolútne samozrejme – máme geniálnu schopnosť tie negatívne vyťesňovať – ospravedlňovať – prelepovať – zakopať .

A práve tie zarezonovali najviac . Temnota do ktorej som sa za posledný rok ponorila , bola akoby ma stokrát vložili do veľkej práčky – zapli na plné obrátky a nechceli zastaviť . Akoby som zároveň prechádzala mínovým poľom a po každom výbuchu nastávala neskutočná eufória , že som prežila.

Ešte netuším či som prešla aspoň do polovice, ale určite viem , že v stave eufórie som omnoho dlhšie .

Vždy som si hovorila – keď som sa pripravovala na nejaké pracovné interview , tréning , školenie , čo vlastne poviem ak sa ma niekto opýta na moje negatívne stránky . O tých pozitívnych predsa hovoríme úplne jednoznačne . A to čo nechceme si aj tak vymodelujeme tak ako to chceme . Tie temné akoby sme nemali ….

Sem tam – niečo málo objavíme  porovnáme sa s okolím a  pochválime sami seba , že sme vlastne celkom fajn .

V tej mojej temnote som sa zrazu konfrontovala s  úzkosťou , porovnávaním sa , chamtivosťou , závisťou , súťaživosťou , egocentrizmom , strachom ….  až sa toho desím…  ako to tu píšem ….

Žiaľ  — len moja vlastná úprimnosť mi pomohla sa pozieť na svoju temnotu . Prijať ju , pochopiť .

Tento rok , rok 2017 …. – vo februári som si povedala , že  už nechcem žiť len so slnkom . Boli sme s rodinou v Ázii – videla som ako sa ľudia začali tešiť , keď prišiel dážď . My sme hľadali predpoveď počasia . Ulice zostávali plné ľudí. Jeden deň som si vyzula svoje  topánky a prešla celým mestom bosá . Brodila som sa ulicami plnými vody . Zmokla som až na kosť . Vonkajšia zima sa striedala s vnútorným teplom . Zrazu som prestala  čakať za koľko hodín vyjde slnko . Žila som s tou búrkou – smiala som sa – tešila ako keď kúpite dieťaťu prvé gumáky .

*Kúpite mu ich  a občas sa mierne hneváte , že chce skočiť do každej mláky – práve vo chvili keď sa ponáhľte , keď nemáte náhradné oblečenie , keď nemáte chuť na jeho zábavu ….

— a potom  už do mlák neskáčete a s búrkou nežijete ….

Chcela som tam zostať v celej jednoduchosti bytia – bez vysokých opätkov , hodiniek , bez auta , diára , plánovania , mobilu / ale s priležitostnou wifi / , predávať ananás , zmrzlinu , venovať sa jóge – čokoľvek .… Mať vietor vo vlasoch . Nepremeškať jediný východ slnka . Zaspávať pri mori . Pri západe slnka byť v horách . Zostať , aby som nemusela riešiť svet v ktorom žijem . Žili sme v prítomnom okamihu – nič sme neplánovali .

Po mojom návrate začali veci plynúť – bez toho , aby som čo i len minútu vopred  dávala niečomu  smer .

To už sme predsa počuli -…. nechaj to plynúť – ono sa to vyrieši – počúvaj svoj hlas …… a podobne . Veľkú časť našich životov chceme mať pevne vo svojich rukách .

Presne v tom čase som začala stretávať úplne odlišných ľuďí ako doposiaľ . Usmievali sa na mňa – chceli ma skutočne  poznať – chceli zostávať . Trávili so mnou ich čas . Ja s nimi  moje vnútorné lekcie . Všetko sa dialo omnoho intenzívnejšie ako doposiaľ – aj to dobré , aj to zlé …

Začala som viesť hodiny jógy v našej Loce  . Tešila som sa na nich ako na tie prvé gumáky . Ľudia prichádzali – odchádzali – zostávali . Zostali .

Otvorili mi cestu – krásnu a plnú zázrakov .

Na tých hodinách žijem svoj skutočný život – svoju podstatu bytia . Dávam a prijímam zároveň.  Vidím kto vchádza , keď začína hodina a kto odchádza keď končí . Ten pocit je fascinujúci.

Hľadala som si cestu ako byť bližšie – ako nachádzať  vnútornú podstatu každej bytosti , ako vidieť  vnútornú lásku . Prišla fáza – kedy som sa dotkla niekoho – koho som vlastne vôbec nepoznala . A teda ja sa až tak často ľudí nedotýkam . A hoc som aj chcela – nemohla som tušiť – čo to so mnou urobí . Po týždni mi ten človek povedal , že ďakuje za môj dotyk , že  viac než pomohol… Mne daroval moju  stratenú odvahu .

…..dotýkame sa dotykom ….

Dotýkame sa slovom – hlasom  – písmom . Dotýkame sa srdcom .  Dotýkame sa rukami ? Koho a čoho ?

Kedy a prečo ?

Prečo sa nedotýkame ?

K dotyku patrí aj blízkosť . Blízkosť cítime – blízkosť vidíme . Vidíme …  ? Aj vidieť sa treba odvážiť . Odvážila som sa – raz – počas jednej hodiny pred štyrmi  mesiacmi. Prechádzala som sa v závere hodiny medzi  ležacimi ľuďmi v záverečnej savasane , ako to vždy robievam . Nabrala som odvahu a pozrela som sa na ich tváre z blízka . Priamo .  Priznávam sa . 🙂  A to bol ďaľší zázrak . Keď vidíte spať dieťa obdivujete ho aké je pokojné , krásne a čisté . Dospelí nás až tak príliš nezaujímajú.

Odvážila som sa – vidieť krásu – naspútanosť – slobodu – pokoj. Tie tváre sú nádherné svojimi príbehmi obyčajného bytia. Človek má v sebe tak veľa lásky , ktorú vidím – kým ostatným zostáva skrytá . Vtedy som si prvý krát uvedomila aký som dostala dar – ako viac a viac vidím .

Ako rozumiem svojmu pohľadu .

Prišli mi do cesty ľuďia , ktorí rovnako ako ja chcú len porozumieť . Žiť v búrke – žiť s ohňom a vo vetre sa nechať odviať na ďaľšiu výnimočnú cestu .

Majte odvahu mať celý život naopak  . Majte odvahu mať život . Majte odvahu si zatvoriť oči , prejsť mínovým poľom .

Zatvárajte si svoje oči a pri každom ďaľšom otvorení buďte vnímaví  v tom čo vidíte .

“ Ako sa dívaš – tak vidíš …..”

“ Vidíš len to čo chceš ….”

– až kým nevidíš aj to čo nechceš ….

Svet nie je každý deň len pekný . Stáva sa však výnimočný našimi otvorenými očami .

 

Vaša AdraZem